Musím sa priznať, že nie som tým najväčším fanúšikom Anglicka. O mnoho viac mi imponuje hra Brazílie, Francúzska, či Portugalska. Ale zažiť atmosféru v krajine, ktorá futbalom dýcha, spí aj rozpráva je veľkým lákadlom.
Očakávania verejnosti sú vysoké, autá jazdia s anglickými vlajkami, v televízii bežia rôzne upútavky, ktoré tým najlepším spôsobom "hecujú" fanúšikov. Teignmouth sa postupne mení na živú anglickú vlajku. Ani nemusím chodiť do centra, aby som vedel že sa "nasáva" už od obeda.
Deň pred výkopom som sa rozhodoval, či zvolím cestu do pubu k veľkoplošnej obrazovke, alebo zakotvím v mäkkom pohodlí sedačky. Práca šľachtí, a v ten deň poriadne "vyšľachtila" môj chrbát. Vyhrala teda druhá varianta. S balíkom čipsov a plechovkou Stely Artois si sadám a púšťam televízor . "Oži v koži", sedačka ma doslova hltá. Prvý polčas je celkom zaujímavý, futbal ma baví, behá sa hore dole. Asi 3 minúty pred jeho koncom vo mne zavzlyká nikotínový pud a idem si zapáliť na ulicu. Vuoalá.. S každej strane sa na mňa hrnie stereo, hlas komentátora je hustejší ako kyslík. Sem-tam započujem nejaké to fuck, či damned.
Druhý polčas, a vylúčenie Wayna Rooneyho. Idem na ulicu, a na moje prekvapenie je ticho. Až o 30 sekúnd je z domov počuť rôzne tézy od správnosti rozhodnutia rozhodcu, až po filozofovanie, či nie je Wayne ešte predsa len dieťa.
Predĺženie gól neprinieslo a tak sa schyľuje k penaltovému rozstrelu. Atmosféra by sa dala krájať. V kútiku duše som túžil po penaltách, lebo je to asi najviac adrenalínová časť futbalu. Brankár Portugalska je vo skvelej forme a chytá 3 pokusy protivníka. Ak Christiano Ronaldo premení, Anglicko ide domov s plačom. Komentátor poznamenáva, že by bola irónia osudu, ak by Anglicko vyradil práve Christiano, keďže hrá za Manchester United. Nazriem na ulicu, vzduch stojí. Celé mesto má zatajený dych. Premenil. Keďže nie som domáci, ani som sa nerozplakal, ani som nerozbil televízor. Mierne ma mrzí, že vypadli, lebo na semifinále som do mesta už ísť na 100 percent chcel.
Na ulici zavládlo totálne ticho. Mám dokonca pocit, že ani čajky nevydávajú svoj obvyklý piskot. Autá nejazdia, nikto netrúbi, žiaden krik, žiadne oslavné chorály. Anglicko dostalo ranu priamo do srdca.
Sám seba presviedčam, že možno nebudú robiť bordel. Teda aspoň nie v tomto malom meste. Ha ha. Človek slovenský, človek naivný... Okolo 11-tej sa vyberám do centra. Kopec je strmý a tak musím poriadne dráždiť brzdové kotúče, aby mi neodletela hlava. Po príchode do centra, šou začína. Na rohu prvá bitka. Satiricky sa pousmejem, a šliapnem do pedál o niečo prudšie. Zabočím k námestiu. Skupinka mladých ľudí demoluje lavičky. Pozerám pozornejšie. Malé decká. Sťaté, a to poriadne. Rooneyho dres leží v strede ulice, je na ňom vidieť odtlačky podrážok. Fuck sem, fuck tam. Už si myslím že to je synonymické slovo smútku. Prechádzam okolo, po nereagovaní na pokriky zníženej artikulácie po mne letí plechovka, alebo to bolo po ďalšom cyklistovi ? Keďže mám nekontrolovateľnú chuť na Vegaburger ignorujem deti a idem naplniť žalúdok. Pri rozhovore s Indkou vo fastfoode sa dozvedám, že už dnes počula takmer všetky urážky. Asi si ju pomýlili s Portugalčankou. Nie. Rozhodol som sa že prejdem celé mesto a aj keď by som povedal rád, že inde to bolo OK, nemôžem. Postupne so stúpajúcou hladinou alkoholu v krvi sa znižoval aj počet ľudí na ulici, všetci ostatní už boli buď nevládny na lavičkách, alebo sa ešte išli doraziť do klubu. Som zvedavý, či dorazili seba, alebo klub.
Resumé ? Na vyčíslenie škôd si počkám do vydania najbližších miestnych novín, ale jedno viem určite. Anglicko prehry nenávidí a hlavne ich nevie stráviť. Teda určite nie triezvo...